Monumentálna maľba patrí medzi najstaršie umelecké médiá civilizácie, stačí si spomenúť na výzdobu pravekých jaskýň v Altamire či Lascaux. Svoj „zlatý vek“ zaznamenala v období stredoveku predovšetkým v sakrálnych interiéroch, či už v podobe mozaiky v Byzancii alebo fresky v Taliansku a následne aj v strednej Európe. Ale aj neskôr preukázala mimoriadnu životaschopnosť, napr. v iluzívnej barokovej maľbe, ktorej príkladom je aj výzdoba bratislavského Kostola sv. Alžbety Durínskej od Paula Trogera a Johanna J. Zeillera (okolo 1742). Prostredie tejto stavby nám ponúka umeleckohistorický kontext na zamyslenie sa nad funkciami monumentálneho maliarstva v minulosti a dnes, nad možnými paralelami, ale aj zásadnými rozdielmi medzi hagiografickou legendou a propagandou, medzi iluzívnou maľbou a reklamnou stratégiou.